Nebezpečenstvo na každom kroku

Ahoj, volám sa April.. Mám 14 rokov. Mám hnedé vlasy a orieškové oči. Všetci mi hovoria, že som bláznivá a mám bujnú fantáziu. Mám dve BFF-Stacy (ktorá je tiež taká bláznivá, ako ja) a Daisy. Neznášam chalanov, no to sa o chvíľu zmení...

3.6.2014 –utorok     14:00

Nahnevaná idem po chodníku smerom domov.

To nemám nijaké kamošky?! Berú ma ako samozrejmosť!

Idem taká rozzúrená, že si nevšimnem chalana na korčuliach čo ide oproti mne

a prehrabáva sa v taške. Plnou silou do seba vrazíme a jemu sa všetky veci vysypú

na zem...

"Nevieš dávať pozor?!“ vykríknem na neho, no potom to začnem ľutovať. Bola to

predsa moja vina.

„Prepáč, nechcela som sa na teba tak vyrútiť. Mám dnes zlý deň...“

„To nič. Volám sa Jim“

„April.“ A tak som sa zoznámila s chalanom, do ktorého som sa zamilovala na

prvý...vlastne druhý pohľad.

„Nestretneme sa zajtra? Teraz musím ísť kúpiť darček pre babku.“

„Ok, pozývam ťa  na zmrzku, o takomto čase“

„Dohodnutí. Ahoj“     

16.00

Som doma a robím darček pre Daisy a Stacy. 8.6 je totiž deň priateľstva. Nakázala

nám to totiž Vágnerka – učka na Solinu. Darčekom je kamienok, na ktorý napíšem

fixkou BFF a ozdobím =)

4.6.2014 –streda     14:00

„Hej, baby...“ ozve sa Daisy po škole.

„Áno, dedko?“ povieme so Stacy naraz a smejeme sa. Ale Daisy do smiechu nie je.

„Ja už s vami nechcem byť najlepšia kamoška...Stále ste len vy dve...“

„Nechaj to tak,“ skočím jej do reči, „Ja už musím, som dohodnutá s Jimom. Čaute.“

„Ahóóój“

5.6.2014 –štvrtok     2:15

Prebudím sa na mojej posteli. Je tma, nič

nevidím. Pokúsim sa vstať... Au! Strašne ma bolí hlava...

„Čo? Čo sa deje?“ poviem nahlas. Zo spálne príde mama a sadne si ku mne na posteľ.

„Je ti dobre?“

„Keď mám pravdu povedať, tak ani nie.“

„Čo sa stalo? Voala si mi, ale nič som nepočula, tak som rýchlo išla domov a ty... ležala

si na zemi.“
Vtom si na všetko spomeniem, hneď jej to porozprávam...

„Asi ešte spíš. Ľahni si, ráno múdrejšie večera“ neverí mi

„Ale...“

„Nijaké ale! Spi!“

Nadutá sa jej obrátim chrbtom. Odíde. Prečo mi neverí?! Mne, vlastnému dieťaťu! To sú

všetci dospelí takí... nechápaví? Som si istá, že sa mi to nesnívalo!

O chvíľu zaspím...

7:45

Všetko rozprávam Stacy. Aspoň ona mi verí...

„Zvláštne, presne v ten čas nám vyhodilo poistky...“ povie mi prekvapene Stacy.

Už sa o tom nebavíme, povedali sme si, že to bola len zhoda náhod. No to sme ešte

netušili, čo nás čaká...

14:00

„Si aj na dnes dohodnutá s Jimom?“ pýta sa ma Stacy

„Nie, Má nejaký tréning.“

„Tak podnikneme niečo spolu?“

„Ok. Nemohli by sme ísť do toho lesíka, čo je za domom?“

„Dobrý nápad.“

15:00

Už vyrážame a všetko natáčame na foťák, ako vždy, keď podnikáme nejaké výpravy.

„Ahojte, dnes ideme do lesíka za naším domom,“ hovorí Stacy do foťáka.

„Daisy sa nemohla ukázať... Jej smola,“ smejem sa.

A tak ideme po poli, natáčame na každom kroku...

„Tak, sme tu. Je tu krásne. Tu si rozložíme deku a o chvíľu sa ozveme.“ Poviem a

vypnem video. Rozložíme si deku a rozprávame sa.

„Kedy by si mala čas? Chcem ťa zoznámiť s Jimom.“

„Kľudne aj zajtra.“

„Ok...“ Vtom zo Stacy stuhneme. Niečo za mojím chrbtom zapraskalo... Stacy na

mňa zdesene pozerá. Potom sa pozrie za mňa a ešte viac sa rozklepe... Otočím sa.

V hustých kríkoch svietili niečie oči. O chvíľu zmiznú. Spamätám sa a obzerám sa

okolo seba. Niečo zašušťalo a počuli sme, ako niekto vystúpil z lesíka na pole. Schytila

som foťák a nachystala video. Počuli sme kroky,akoby niekto utekal, ale nikoho sme

nepočuli... a vtom sme o zbadali – VLK!! Utekal smerom k nášmu mestu! Rýchlo som

zapla video. Stacy zatiaľ volala svojej mame, nech varuje celé mesto. Rýchlo zbalíme

deku, vodu a keksy a utekáme ku Stacy domov. Veĺmi sme sa báli.

Keď sme prišli (asi tak o 15 min.), bola na nás Stacyna mama veľmi nahnevaná:

„Alarmovala som celé mesto, všetci boli pozamykaní doma a bálisa, len preto, že ste

zbadali „vlka“! Nadávali mi, že tu predsa vlci nežijú!“

„Ale my sme ho naozaj videli! Mal obrovské zuby a... celý bol obrovský!“ Vysvetľovala

Stacy.

„Ja som ho aj natočila!“ vytiachnem foťák a pustím video. No bola na ňom iba bodka,

ktorá mierila smerom do mesta...

„Máte priveľmi bujnú fantáziu“ povie Stacyna mama a už sa o tom s nami nebaví. Ostali

sme sklesnuté.

„Prečo nám neverí?“ opýta sa Stacy smutne.

„Takí sú všetci dospelí...“

23:30

Stále nemôžem zaspať. Vždy, keď zatvorím oči, v húštine a nečakane sa na mňa

vyrúti vlk s veľkými ostrými zubami. :-/ Aj mne mama vynadala kvôli tomu vlkovi. A

to si ani nepredstavujem, čo bude zajtra v škole. Budú sa mi posmievať. Alebo si

budú mysleť, že sme šibnuté. Alebo obidve. A aj učitelia. Budú si niečo šuškať a

keď sapriblížime, stíchnu. To bude deň!

6.6.2014 – piatok     10:45

Vôbec to nie je také, ako som si myslela. Všetci nás obdivujú. Pýtajú sa nás, ako

vyzeral, o koľkej to bolo... Je síce super, že sa nám nesmejú, ale stále otravujú. A

 pred chvíľkov povedal jeden chalan:

„Podľa toho, čo hovoríte, to kľudne mohol byťr vlkolak. Tí sa nevyskytujú pri vlkoch,

lebo im ničia ih teritórium, sú oveľa väčší, ako vlci. A niektorí sa môžu premeniť,

kedy chcú...“

Rozprával veľmi presvedčivo, a je eľmi múdry. Je to náš triedny „šprt“ xD. Takže buď

si vymýšľa, alebo máme v meste vlkolaka.

14:00

„Stacy? Myslíš, že to bol vlkolak?“ opýtam sa

„Je to dosť možné, pokiaľ niečo také vôbec existuje,“ odpovie

„V poslednom čase sa dejú zvláštne veci,“ zamyslím sa, „a mám taký pocit, že len

nám dvom.“ Nastane chvíľa ticha.

„Ináč, pôjdeš so mnou dnes za Jimom?“

„Teraz ešte musím dorobiť ten darček pre teba. Môže byť tak o 16:00?“

„Ok, opýtam sa. Ahoj“

„Ahoj“

Rozlúčime sa. Idem domov. Niečo pri mne zašuchoce. Zľaknem sa. Čo keď je to ten

vlkolak?! Rozbehnem sa domov. Hodím tašku pod stolík a idem na moje a Jimove

tajné miesto – za stromami v parku je malá čistinka, kam nikto nechodí. Jim ma

tam už čakal.

„Ahoj. Čo nové?“ opýta sa ma.

„Neuveríš – asi máme v meste vlkolaka.“

„Počul som, už to vie celé mesto.“

„A všetci si myslia, že sme so Stacy šibnuté...“

„Práveže nie. Nikto nevie, čo si má o tom myslieť.“

„To som rada. A Daisy sa so mnou a so Stacy nechce kamošiť“

„Ach vy baby xD“

„xD No ja už idem. Ou, a skoro som zabudla, dnes sa chce s tebou stretnúť

Stacy, máš čas?“

„Nó... o štvrtej zrovna nemôžem, ale tak o piatej...“ vyhovára sa.

No počkať! Hovorila som mu, že o štvrtej?

„Ok, ahoj.“ Rozlúčime sa.

15:00

Volám si so Stacy na skype.

„Ahoj, počuj, Jim dnes o štvrtej nemôže, čo tak o piatej?

„Vpohode. Tak potom v zmrzlinárni, dobre?“

„Dobre. Ináč, stalo sa mi niečo zvláštne. Povedala som Jimovi, že sa s ním

chceš stretnúť, a on na to že o štvrtej nemôže. Pritom ja som mu nepovedala,

že o štvrtej... či?“

„Možno nás sledoval. A možno je ON ten vlkolak...“

„Šibe ti?! Ešte si ho ani nevidela, a už ho odsudzuješ!“

„Bol to len návrh...“

„Mne to tak nepripadalo!“ vypnem sa. Volá mi naspäť... Zdvihnem.

„Prepáč, nemyslela som to tak.“ Ospravedlňuje sa

„To nič.“ To sú ti naše chvíľkové hádky. Iba spevňujú naše priateľstvo.

A tak sa v ten deň Stacy zoznámila s Jimom.

5.6.2014 - štvrtok     10:15

So Stacy a jej otcom ideme na ryby... chystali sme sa na to už dávno, ale nikdy sme nemali čas xD

11:00

Sedíme tu už hodinu, a nič sme nechytili.

„April? Musím ísť na malú“ (xD) ozve sa Stacy.

„Idem s tebou.“ (xD) som rada, že už nemusím sedieť a čakať. Ideme k

ceste do lesíka. Keď sa vracáme sa ešte ideme pozrieť na pole oproti. Hneď

sa tam rozbehneme, preháňame sa po ňom. Na kopci sa ešte odfotíme a

zvalíme sa na jačmeň.

„Mne sa ten tvoj Jim zdá strašne divný.“ Ozve sa Stacy.

„Prečo?“

„Ja neviem, je taký... iný. Keď sa na mňa prvý krát pozrel, v jeho očiach bolo

niečo... zvláštne.“

„A to sa mi na ňom páči. Stacy, je to normálny človek.“ Postavíme sa. Ideme

späť, no úplne inou cestou, ako predtým – kratšou. Ideme pomaly a potichu,

každá rozmýšľa nad svojím. Zrazu zbadáme odtlačok v jačmeni, ako keby tam

niekto dlho ležal, ešte čerstvý. A neviedli k nemu žiadne stopy! Začneme sa báť.

Utekáme. Vtom ma akoby niekto potkne, a ja celou silou spadnem za zem.

Stacy mi pomôže vstať, obzeráme sa okolo seba. Nikde nič, ale veľmi sa bojíme.

Začneme rýchlo utekať späť.. Všetko zdesene vyrozprávame Stacynému otcovi.

„Ach, tie vaše strašidlá. Pozeráte priveľa hororov. Dobre, pôjdeme sa tam ešte pozrieť.“

Ale nešli sme. Už sa nikomu nechcelo. A ktomu sme sa báli...

9.6.2014 - pondelok     14:00

„Pôjdeš dneska k nám?“ pýtam sa Stacy.

„Prepáč, ale musím si spraviť tú prezentáciu na zajtra.

„Ja som na to zabudla xD tak ahoj“

„Ahoj.“

Idem domov. Znovu počujem zašušťanie, no už si to nevšímam. V poslednom čase

to počujem často. Doma odhodím kabelu a zapnem počítač. Unudene začnem

robiť prezentáciu.

15:00

Hotovo. Vydýchnem si a zapnem Skype. Stacy – online. Super. Volám jej.

„Ahoj, čo robíš?“ pýta sa ma.

„Aj ja.“

16:00

„Ježiši! Zrovna teraz mi to zamrzlo!“ zahreším.

„Ou... teraz nám začalo blikať svetlo...“povie Stacy a vypadne mi internet.

„Stacy? BOŽEEEEEEEEEEEEEE!“ Začnem zúriť – nemám trpezlivosť. Ale

ihneď prestanem. Začujem totiž dupot, akoby niekto chotil v našom byte v

topánkach. Začne mi blikať obrazovka. Dupot sa premení na... psie labky?!

Omg to čo zase?! Bojím sa... Potom všetko prestane a počítač začne fungovať.

„Stacy?“

„Čo sa stalo?“

„Ja...netuším.“ všetko jej vyrozprávam. Stacy je ticho.

„Si tam?“

„April... Bojím sa o teba.“ Vtom sa otvoria dvere. Pomaly idem na chodbu, a v

nich stojí... mama! Objímem ju z plnej sily. Všetko jej vyrozprávam, no ona mi

zjavne neverí.

„Zajtra pôjdeme k doktorke...“ pritisne mi ruku na čelo.

„Ty mi neveríš!“ odstrčím jej ruku. Zbadám zablatené stopy na koberci.

„A toto je potom odkiaľ?!“ ukážem na stopy.

„April!“                                                        

Rozbehnem sa do svojej izby Zavriem sa a začnem plakať.

Dejú sa čudné veci a jediný, kto my verí je Stacy. A Jim.

10.6.2014 – utorok     14:00

„April, nepôjdeme dnes na ďaľšiu výpravu?“ opýta sa ma Stacy

„Tebe ten lesík nestačil?“ smejem sa.

„To je na úplne opačnej strane. Je to tiež lesík, ale úplne malý, len pár stromov.“

„Ok, tak poďme.“